Aktuálny pohľad na fenomenológiu úzkosti

Abstract

Knihu Stefana Micaliho Fenomenológia úzkosti (2022) možno vnímať ako pokus formulovať podstatu úzkosti spôsobom, ktorý by mohol oživiť tento dôležitý fenomén pre filozofický diskurz 21. storočia. Sme zvyknutí na rôzne prístupy k tejto téme – od bežnej psychológie, cez tradičnú psychoanalýzu a sociológiu až po filozofiu, kde sú klasické existencialistické názory a definície obohatené o neskoršie fenomenologické a neurobiologické skúmania. Častými témami v Micaliho dielach sú fenomenologické analýzy časovosti, déjà vu, strachu či fantázie. Tieto tvoria základ pre vypracovanie komplexnejšej, nereduktívnej definície úzkosti. Zámerom autora je priniesť rigoróznu fenomenologickú analýzu úzkosti v post-husserovskom zmysle. Opakujúce sa motívy sú fantázia a trauma, na ktoré sa bude pozerať striedavo – popri fenomenológii aj prostredníctvom psychoanalýzy, psychiatrie, literatúry a výtvarného umenia. Zvolená metodológia fenomenologickej polyfónie by mala umožniť koexistenciu a interakciu rôznych perspektív bez ich stavania proti sebe, odrážajúc nejednoznačnosť samotného skúmaného javu. Cieľom tohto príspevku je poskytnúť pohľad na Micaliho prístup, vrátane poznámok týkajúcich sa jeho platnosti a použiteľnosti pre súčasnú fenomenológiu i mimo nej.

Keywords

• úzkosť
• fenomenológia
• existencializmus
• psychoanalýza
• trauma
• kváziintencionalita