Filozofia (Apr 2023)
Hanba, zázračný prsteň a sokratovská etika
Abstract
Na dvoch miestach Platónovej Obrany zaznievajú otázky, ktoré začínajú slovesom „hanbiť sa“. V pasáži 28b sa zástupca aténskych občanov pýta Sokrata, či sa nehanbí tráviť život filozofovaním, hoci mu to môže priniesť smrť. Neskôr, v pasáži 29d sa Sokrates pýta fiktívneho Aténčana, či sa nehanbí starať o veci, ktorých hodnota je iba zdanlivá, a zanedbávať to, na čom skutočne záleží. Ide o dva proti sebe stojace druhy hanby: prvý je poznačený strachom z odsúdenia druhými, druhý je výsledkom snahy o vnútornú koherenciu. Príspevok sa snaží sledovať tento proces interiorizácie hanby ako obratu od hanby pred druhými k hanbe pred sebou samým a zdokumentuje ho na dvoch verziách príbehu o Gygovi (u Herodota a u Platóna). Hérodotov Gyges koná ako heteronómny aktér, ktorý je v moci druhých; na druhej strane postava z príbehu v druhej knihe Platónovej Ústavy je vďaka moci zázračného prsteňa autonómna, no aj tak koná nespravodlivo. Sokratovský morálny aktér v tomto kontexte vyzerá ako Gygov protiklad – je odhodlaný konať spravodlivo bez ohľadu na to, či mu to navonok prinesie súhlas alebo odsúdenie. Zaujímavé však je, že neodhadzuje hanbu, ale opiera ju o estetiku seba samého a o autonómnu schopnosť premieňať svoj charakter prostriedkami starostlivosti o seba.
Keywords